headerphoto


Kytice pre učiteľov po tridsiatich troch rokoch

Stretnutie spolužiakov / Žiaci 9. ročníka bývalej Základnej deväťročnej školy v Starej Hute, ktorí skončili dochádzku v roku 1968, si o 33 rokoch zaspomínali na svoje mladé letá.

Tridsaťtri rokov. Tretina storočia. Toľko uplynulo od posledného júnového dňa roku 1968, keď sa pre skupinu dievčat a chlapcov Základnej deväťročnej škole v Starej Hute skončila školská dochádzka. Prichádzali sem nielen zo všetkých kútov chotára, ale aj z Horného Tisovníka, ba i z lazov, ktoré patrili a patria k Stožku. Bol som jedným z nich. Rozpŕchli sme sa do sveta. Ako vtáci sme vyleteli z hniezda a ani sme si neuvedomovali, ako bežia dni, roky, ba i celé desaťročia.
V horúce sobotňajšie popoludnie sa do rekreačného strediska Javorie zbehli autá s poznávacími značkami okresov Detva, Zvolen i Veľký Krtíš. Tak, ako nás vietor času rozvial za prácou a za bývaním. Tým, čo bývajú blízko seba, bolo hej, tí o sebe vedia, no tí z nás, čo nemali to šťastie stretnúť sa za celé tie dlhé roky, sa len pomaly vracali do dôb dávno minulých, do čias školských povinností, ale i detských hier, huncútstiev i šarvátok. Veru, Janko Kanát, štyri roky sme dreli vedľa seba školskú lavicu a od detstva sme sa nevideli. Stretnúť sa na ulici, prejdeme vedľa seba bez pozdravu. Čas je neúprosný, poznačil naše tváre i brušká. No je spravodlivý - každému beží rovnako. Nezišli sme sa všetci. Možno dovolenky, možno rodinné či iné povinnosti. Ale zhruba dve tretiny bývalej triedy - to je slušná účasť. Žiaľ, niektorí už medzi nás nikdy neprídu. Odišli do večnosti. Aj taký je život.

Pravda a či lichôtky?

"Boli ste jednou z najlepších tried, jeden z najlepších ročníkov," zalichotil nám náš bývalý triedny učiteľ Milan Sliacky. Jeho slová potvrdil aj vtedajší riaditeľ školy Pavel Virguľa. Zavítali medzi nás, medzi svojich bývalých žiakov, a veru musel som obdivovať ich pamäť, keď ich dokázali spoznať v tých starých otcoch a starých materiach. A musel som dať klobúk dolu vtedy, keď si dokázali spomenúť aj na to, aké známky a prečo práve také sme mali na vysvedčeniach. Svedčí to nielen o výbornej pamäti, ale aj o ich zanietenom prístupe k učiteľskému povolaniu, ktoré im prirástlo k srdcu. Vtedy- ako deti - sme si sotva uvedomovali, že boli k nám kamarátski, viac sme si zapamätali ich prísnosť, ale citlivú, bez emócií, zdravú, výchovnú, ktorá určite nikomu z nás nebola na škodu.
"Na Starej Hute sa mi dobre učilo," spomína Pavel Virguľa na svoje niekoľkoročné učiteľské pôsobisko. "Boli tam dobrí žiaci. Samozrejme, že sa našli aj takí, čo ma nahnevali, ale ja na všetkých rovnako rád spomínam. A so školou, s nami, učiteľmi, žila celá dedina. Dodnes tu mám veľa priateľov, aj keď ich rokmi ubúda." Veru, dedinská atmosféra sa nedá porovnať s mestskou, kam ho neskôr preložili, a kde vládne predsa istá anonymita. S menami oboch učiteľov sa spája aj kultúrna a športová aktivita detí v Starej Hute. Či to bolo divadlo, zborový spev, nácvik spartakiády, účasť na vedomostných, speváckych a športových súťažiach. Napríklad pod vedením Pavla Virguľu získal celý rad úspechov detský folklórny súbor Javor.

Za hrsť spomienok

Práve Javorom začal hrsť spomienok Ondrej Sľúka. "Doteraz vám neviem zabudnúť," vraví s úsmevom," že ste ma nechceli vziať do súboru." Dôvod? Trojka z telocviku. Nie že by bol Ondrej nejaké nemehlo, práve naopak, vrtký on bol dosť," no o trenírky, ktoré museli byť predpisovo červené, som sa musel deliť s bratom!" Raz to nevyšlo a bola z toho guľa. Ale tak dlho som chodil pozerať pod obloky, keď sa nacvičovalo, až ma zobrali." Dodáva. A jeho spev a tanec mohli potom obdivovať nielen rodáci, ale aj účastníci folklórnych slávností v Detve, ba videli sme ho i na televíznej obrazovke. Rad radom sa každý vyznal zo svojich spomienok i zhrnul ďalšiu púť životom. Zatiaľ čo sa chlapi rozospievali pri vínku a pri harmonike pána učiteľa Sliackeho, dievčatá sa zhŕkli nad albumami fotografií, veď ako by to bolo nepochváliť sa deťmi, i vnúčencami. Treba dodať, že tie naše dievčatá majú ešte aj ako staré mamy "šmrc", že si pri nich človek ľahko odmyslí tie tri desaťročia života.
O stretnutí spolužiakov sme uvažovali už dávno, no až tentoraz sa to podarilo. Vďaka za iniciatívu patrí najmä Evke Grznárovej a Helenke Záchenskej. Spomienkou bude žltá stužka, fotografia, ale najtrvácejšou to, čo zostane vo vlastnej pamäti z príjemne prežitého popoludnia a večera. Bývalý triedny učiteľ i bývalý riaditeľ školy odchádzali so zaslúženou kyticou kvetov. Možno povedať, že aspoň symbolicky patrili všetkým pedagógom, ktorí nás pripravili do dospelosti. Nebolo by, veru, od veci, stretnúť sa o ďalších triatridsať rôčkov, špásujeme. Pravda, keď to tak rátam, mohlo by sa nám to pariť iba ak hor, v nebíčku. I keď sme neboli anjelmi, azda tam patríme.

Smútok v duši

Základná škola v Starej Hute už nie je. Deti z tejto dediny a zo susedného H. Tisovníka dnes merajú cestu do Vígľaša. Tá naša škola, v ktorej sme vyrástli stovky detí, v súčasnosti chátra, preborené povaly popadali do tried, budova, ktorú v rámci reštitúcií prevzala rímsko-katolícka cirkev, je vystavená napospas zubu času. A ten hlodá vytrvalo. Nie je to pekná vizitka majiteľa, ani samotnej obce, o to viac, že budova sa nachádza priamo uprostred dediny, kde hyzdí jej vzhľad. Pritom obec - ešte v čase, keď múry pevne stáli - mala s budovou zaujímavé plány. Mohol tu byť domov dôchodcov, mohla tu byť výrobňa hračiek, ktorá by dala ľuďom robotu, o ktorú je tu vo vrchoch núdza... Žiaľ, aj taký je obraz dnešnej doby. Starohutárska škola je jej jedným - ale nie jediným - negatívnym symbolom.

Jozef Sliacky

/Nový Vpred Žurnál. Roč.10, č.32 (8.7.2001), s.6/