Kytice pre učiteľov po tridsiatich troch rokoch
Stretnutie spolužiakov / Žiaci 9. ročníka bývalej Základnej deväťročnej školy v
Starej Hute, ktorí skončili dochádzku v roku 1968, si o 33 rokoch zaspomínali na
svoje mladé letá.
Tridsaťtri rokov. Tretina storočia. Toľko uplynulo od posledného júnového dňa roku
1968, keď sa pre skupinu dievčat a chlapcov Základnej deväťročnej škole v Starej
Hute skončila školská dochádzka. Prichádzali sem nielen zo všetkých kútov chotára,
ale aj z Horného Tisovníka, ba i z lazov, ktoré patrili a patria k Stožku. Bol
som jedným z nich. Rozpŕchli sme sa do sveta. Ako vtáci sme vyleteli z hniezda a
ani sme si neuvedomovali, ako bežia dni, roky, ba i celé desaťročia.
V horúce sobotňajšie popoludnie sa do rekreačného strediska Javorie zbehli autá
s poznávacími značkami okresov Detva, Zvolen i Veľký Krtíš. Tak, ako nás vietor
času rozvial za prácou a za bývaním. Tým, čo bývajú blízko seba, bolo hej, tí o
sebe vedia, no tí z nás, čo nemali to šťastie stretnúť sa za celé tie dlhé roky,
sa len pomaly vracali do dôb dávno minulých, do čias školských povinností, ale i
detských hier, huncútstiev i šarvátok. Veru, Janko Kanát, štyri roky sme dreli
vedľa seba školskú lavicu a od detstva sme sa nevideli. Stretnúť sa na ulici,
prejdeme vedľa seba bez pozdravu. Čas je neúprosný, poznačil naše tváre i brušká.
No je spravodlivý - každému beží rovnako. Nezišli sme sa všetci. Možno dovolenky,
možno rodinné či iné povinnosti. Ale zhruba dve tretiny bývalej triedy - to je
slušná účasť. Žiaľ, niektorí už medzi nás nikdy neprídu. Odišli do večnosti. Aj taký je život.
Pravda a či lichôtky?
"Boli ste jednou z najlepších tried, jeden z najlepších ročníkov," zalichotil nám
náš bývalý triedny učiteľ Milan Sliacky. Jeho slová potvrdil aj vtedajší riaditeľ
školy Pavel Virguľa. Zavítali medzi nás, medzi svojich bývalých žiakov, a veru
musel som obdivovať ich pamäť, keď ich dokázali spoznať v tých starých otcoch a
starých materiach. A musel som dať klobúk dolu vtedy, keď si dokázali spomenúť aj
na to, aké známky a prečo práve také sme mali na vysvedčeniach. Svedčí to nielen
o výbornej pamäti, ale aj o ich zanietenom prístupe k učiteľskému povolaniu,
ktoré im prirástlo k srdcu. Vtedy- ako deti - sme si sotva uvedomovali, že boli
k nám kamarátski, viac sme si zapamätali ich prísnosť, ale citlivú, bez emócií,
zdravú, výchovnú, ktorá určite nikomu z nás nebola na škodu.
"Na Starej Hute sa
mi dobre učilo," spomína Pavel Virguľa na svoje niekoľkoročné učiteľské pôsobisko.
"Boli tam dobrí žiaci. Samozrejme, že sa našli aj takí, čo ma nahnevali, ale ja
na všetkých rovnako rád spomínam. A so školou, s nami, učiteľmi, žila celá dedina.
Dodnes tu mám veľa priateľov, aj keď ich rokmi ubúda." Veru, dedinská atmosféra
sa nedá porovnať s mestskou, kam ho neskôr preložili, a kde vládne predsa istá
anonymita. S menami oboch učiteľov sa spája aj kultúrna a športová aktivita detí
v Starej Hute. Či to bolo divadlo, zborový spev, nácvik spartakiády, účasť na
vedomostných, speváckych a športových súťažiach. Napríklad pod vedením Pavla
Virguľu získal celý rad úspechov detský folklórny súbor Javor.
Za hrsť spomienok
Práve Javorom začal hrsť spomienok Ondrej Sľúka. "Doteraz vám neviem zabudnúť,"
vraví s úsmevom," že ste ma nechceli vziať do súboru." Dôvod? Trojka z telocviku.
Nie že by bol Ondrej nejaké nemehlo, práve naopak, vrtký on bol dosť," no o
trenírky, ktoré museli byť predpisovo červené, som sa musel deliť s bratom!" Raz
to nevyšlo a bola z toho guľa. Ale tak dlho som chodil pozerať pod obloky, keď sa
nacvičovalo, až ma zobrali." Dodáva. A jeho spev a tanec mohli potom obdivovať
nielen rodáci, ale aj účastníci folklórnych slávností v Detve, ba videli sme ho
i na televíznej obrazovke. Rad radom sa každý vyznal zo svojich spomienok i
zhrnul ďalšiu púť životom. Zatiaľ čo sa chlapi rozospievali pri vínku a pri
harmonike pána učiteľa Sliackeho, dievčatá sa zhŕkli nad albumami fotografií,
veď ako by to bolo nepochváliť sa deťmi, i vnúčencami. Treba dodať, že tie naše
dievčatá majú ešte aj ako staré mamy "šmrc", že si pri nich človek ľahko odmyslí
tie tri desaťročia života.
O stretnutí spolužiakov sme uvažovali už dávno, no až tentoraz sa to podarilo.
Vďaka za iniciatívu patrí najmä Evke Grznárovej a Helenke Záchenskej. Spomienkou
bude žltá stužka, fotografia, ale najtrvácejšou to, čo zostane vo vlastnej pamäti
z príjemne prežitého popoludnia a večera. Bývalý triedny učiteľ i bývalý riaditeľ
školy odchádzali so zaslúženou kyticou kvetov. Možno povedať, že aspoň symbolicky
patrili všetkým pedagógom, ktorí nás pripravili do dospelosti. Nebolo by, veru,
od veci, stretnúť sa o ďalších triatridsať rôčkov, špásujeme. Pravda, keď to tak
rátam, mohlo by sa nám to pariť iba ak hor, v nebíčku. I keď sme neboli anjelmi, azda tam patríme.
Smútok v duši
Základná škola v Starej Hute už nie je. Deti z tejto dediny a zo susedného H.
Tisovníka dnes merajú cestu do Vígľaša. Tá naša škola, v ktorej sme vyrástli
stovky detí, v súčasnosti chátra, preborené povaly popadali do tried, budova,
ktorú v rámci reštitúcií prevzala rímsko-katolícka cirkev, je vystavená napospas
zubu času. A ten hlodá vytrvalo. Nie je to pekná vizitka majiteľa, ani samotnej
obce, o to viac, že budova sa nachádza priamo uprostred dediny, kde hyzdí jej vzhľad.
Pritom obec - ešte v čase, keď múry pevne stáli - mala s budovou zaujímavé plány.
Mohol tu byť domov dôchodcov, mohla tu byť výrobňa hračiek, ktorá by dala ľuďom
robotu, o ktorú je tu vo vrchoch núdza... Žiaľ, aj taký je obraz dnešnej doby.
Starohutárska škola je jej jedným - ale nie jediným - negatívnym symbolom.
Jozef Sliacky
/Nový Vpred Žurnál. Roč.10, č.32 (8.7.2001), s.6/