headerphoto


Typograf a spisovateľ J.F. Kunik bol rovnako vrchárskym beťárom ako jeho postavy

Osobnosti / Realita je taká, že literárna a umelecká kritika, ale aj história sa radšej krúti okolo tvorcom, ktorým už dali vavrínové vence. Spisovateľ Jozef František Kunik, ktorý sa narodil pred 90. rokmi v Starej Hute, sa zapísal do slovenskej literatúry najmä ako autor diel pre mládež.
Tých istých potom z rôznej strany prestavujú, často až do extrémnych podrobností. Zabúda sa ale na tvorcov, ktorí síce na Parnase nesedia na popredných miestach, ale nemožno bez nich vytvoriť architektúru literatúry, lebo sú časťou jej konštrukcie i estetického prejavu.
Aj z nášho regiónu pochádzajú tvorcovia, spisovatelia, či umelci takýchto prejavov. Jedným venujeme väčšiu, iným takmer žiadnu pozornosť. Neprávom sa zabúda aj na spisovateľa a publicistu Jozefa Františka Kunika. Chcem napísať o ňom pár viet z horeuvedených dôvodov, ale tiež preto, že má svoje jubileum. Narodil sa 10. februára v Starej Hute a kraj mu dal zo seba veľa, čo on neskôr vo svojej tvorbe uplatnil. Vo Zvolene sa učil za typografa a táto práca, alebo toto remeslo, ho priviedlo celkom prirodzene k literatúre. V početných knihách, poviedkach, ale aj článkoch opísal mnohé osobné zážitky.
Knižne debutoval rozprávkou Zbojník Fit. Šukar Čajori je romanticko dobrodružná próza. Pre mládež napísal tiež román Opustené hniezdo. V knihe pre mládež Samko Kukučka vyrozprával biedu detských rokov ale aj túžbu vrchárskych chlapcov po vzdelaní, po poznaní sveta za chotárom vrchov. Potom sú tu ďalšie diela, ako Hrdinovia, dovidenia v Amerike a iné. Okrem rozprávok a noviel písal aj divadelné hry. Jeho hru Na krížnych cestách uviedla Činohra Divadla J.G. Tajovského vo Zvolene v premiére r roku 1958.
Písal aj básne a zverejnil aj rôzne publicistické články, keď pracoval v nakladateľstve Práca a vo vydavateľstve Osveta. Možno napísať, že poznal čierne remeslo i rozlet duše. Najviac si vážil svoj rodný kraj a ľud z vrchov Poľany a Javoria. O svojej rodnej obci napísal i kroniku. Zomrel 1. novembra 1974 a nechal sa pochovať v starohutskom cintoríne. J.F. Kunik dôverne poznal príbehy ľudu z vrchov. V podstate nich je každá jeho kniha, ale najvýraznejšie to cítiť z krátkych próz, ktoré vyšli od názvom Vrchári beťári. Keďže bol jedným z nich - z vrchárov, beťárov, mohol otvorene, ironicky a neraz aj ostro predstaviť charakter vrchárov. Nebola to žiadna idealizácia ľudu na spôsob romantických románov. Tvrdosť prírody a života sa dostala aj pod kožu jeho hrdinom, a teda aj do ich konania.
Nuž J.F. Kunik odhaľuje aj neduhy a prehrešky. Pokrytectvo, mamonárstvo, ale aj beťárstvo... Počas jeho života sa toho udialo na vrchoch, ale aj inde neúrekom. Boli to príbehy veselé, ale aj vážne. Skrátka všetko to, čo aj dnes voľne tečie týmto krajom dokázal J.F. Kunik s jemu vlastným tvorivým spôsobom podať v drobných prózach, či iných literárnych útvarov. A to so solídnou dávkou humoru, ale i s korením kritiky.
Kunikove príbehy sú rozprávaním nielen o tom, ako dobehnúť tých iných, teda tých hore, ale aj ako dobehnúť svojich vlastných. A tak, keď si prečítate tohto autora bude vám nad slnko jasnejšie, že aj vo vrchoch nebola iba krása, ale aj špatnosť. Spomenuli sme aj kronikársku činnosť tohto spisovateľa. V nej opísal najrôznejšie sféry z minulosti svojej rodnej obce, no aj to, ako sa tu kedysi veľmi biedne žilo.
Rastúci počet obyvateľstva a zastaralé obrábanie pôdy mali za následok ustavične rastúci hlad po chlebe. A tak obyvatelia hľadali chlieb tam, kde sa dalo. Ponajviac chodili za prácou do Budapešti, ale aj na žatevné práce do Šalgotariánu a na rôzne grófske majetky.
Každé leto odchádzalo z Huty niekoľko skupín na žatevné práce na čele s gazdom, ktorý mal na starosti zjednať poživeň a množstvo obilia, ktoré dostanú. Keď sa robotníci žatvy zo Starej Huty vracali, domov s naloženými vozmi obilia, to veru bývali sviatky v dedine. To bolo radosti!
Typograf, redaktor i spisovateľ vo svojom diele zachytil dušu vrchárov, ich všedné i sviatočné dni, ich radosti i smútky. Dielo spisovateľa Kunika rozveselí a poučí nielen vrchárov, ale aj ostatných, pretože tento autor tvoril nielen pre svoje potešenie...

Milan Gajdoš

/Nový Vpred Žurnál. Roč.10, č.5 (30.01.2001), s.7/