Zaniknuté sklárne v okrese Zvolen
Úryvok z knihy Zaniknuté sklárne v okrese Zvolen od Dr. Pavla Krnáča.
Túto knihu som našiel v Krajskej knižnici Ľudovíta Štúra vo Zvolene.
o Blýskavici
Asi tri kilometre vzdušnou čiarou od Vígľašskej Huty - Kalinky ležala v
peknom údolí obklopená horami sklárnička Balážova huta vedľa osady
Blýskavica v materskej obci Horný Tisovník. Balázs je maďarský názov
pre meno Blažej. Pri vystavení sklárne bola táto preto asi pomenovaná po
nejakom pánovi - Balážovi, ako to bolo zvykom. Zachovala sa o nej najstaršia
správa z roku 1856, kde je poznamenané, že skláreň Baláž-Huta má jednu pec
s piatimi panvami, z ktorých tri vyrábajú duté sklo a dve tabuľové.
Podľa správy z roku 1874 pracovala v Blýskavici firma Pavel Luczembacher z Pešti
a vyrábala na jednej peci zelenku aj kriedové sklo.
Roku 1894 potom sa už uvádza ako Baláž Huta pod firmou Beatit Béla ale súčasne
je zaradená medzi sklárne, ktoré pred rokom zanikli.
Dátum zániku súhlasí aj s údajmi miestnych občanov. Dnes po sklárni vidieť ešte
stopy v jednej záhrade. V tzv. "panskom dome" bola hájovňa, ale za vojny sa dom
zničil. Dnes je tam postavená nová hájovňa. Niektoré vedľajšie budovy, čo ešte
ostali, používajú sa dodnes na rôzne hospodárske účely (senníky, maštale, ubikácie
a pod.). Za novou hájovňou je pohodený starý železo-liatinový kotol, kruhovitého
v priemere na vrchu asi 140 cm a hlboký asi 70cm. Obsahove má asi 300 litrov. Na
bokoch má 4 uši na manipulačné účely. Kedysi v ňom varievali salajku (potaš.)
Podľa toho okolití občania volajú sa aj salajkári. Aj po cintoríne sklárov ostal
v lese jeden kríž opretý o strom. Balážova Huta kedysi patrila grófke Margite
Szalenderovej, ktorá tu mala letné sídlo. Neskoršie tu bola paňou Viera Szapáryová,
po ktorej je pomenovaný medokyšový prameň "Vera". Dnes je okolie vyvlastnené
štátom, čo bolo uskutočnené v roku 1946.
Balážova Huta patrí do obce Horný Tisovník, ktorý je ináč veľmi starou dedinou.
Oficiálne najstaršie správy o Hornom Tisovníku sa uvádzajú len zo XVI. storočia.
Pánmi obce boli roku 1548 Imrich a Ján Balassa, r. 1598 Zigmund Balassa a r. 1660
Imrich Balassa. Z čias tureckého podmaňovania niet správ a spustošení obce.
Podľa štatistiky z r. 1715 bolo tu napočítané 22 slovenských a 4 maďarské
domácnosti, no v r. 1920 už 24 slovenských a 2 maďarské usadlosti. V roku 1770
boli urobené urbáre, vtedy boli ich pánmi gróf Fr. Zichy a gróf P. Balassa. V r.
1826 blastní obec rodina grófa Zichyho a baróna Balassu. Poslednými vlastníkmi
boli gróf Zichy a Pavel Kiss de Nemeskéry, ale čiastočne sa parcelovalo aj pre
obyvateľstvo.
Ako najstaršie známe dátum o obci je rok 1432, ktorý bol vytesaný do kameňa na
oltári v r.k. kostole. Z toho usudzujeme, že obec je ďaleko staršia, než to
uvádzajú oficiálne záznamy.
o Starej Hute
Tretia skláreň pod Javorím bola asi 4,5 km vzdušnou čiarou vzdialená od Balážovej
Huty, ale už za kopcom, na divínskom panstve v Novohradskej župe a menovala sa Stará Huta.
V súpise tovární Márie Terézie je uvedená len jedna skláreň v Novohradskej župe
a síce takto charakterizovaná: "V údolí Píla, ktoré patrí k Divínskemu panstvu,
sa teraz (1771) stavia skláreň, ale boli položené len jej základy ".
V dnešnej obci Píla však podľa miestneho podania nikdy skláreň nebola, prezo
podľa príslušenstva k divínskemu panstvu mohla patriť buď Bzová alebo Stará Huta,
ktorá sa maďarsky menovala Divényhuta (Divínska Huta). Na Slovensku totiž vždy
vzniklo pomenovanie Stará Huta tam, keď postavili v blízkosti niektorej sklárne
novú sklárňu. V našom prípade by touto novou mohla byť len Balážova Huta, lebo
Vígľašská Huta bola stará a stála ďalej.
Pramene o vzniku Starej Huty sa často rozchádzajú. Niečo určitého by sa azda
našlo v divínskom panstve, kde sa platil nájom za skláreň a poplatok za drevo.
Škoda, že nieto tiež bližšie záznamy v historia domus alebo v katolíckych
vizitáciách. V obecnej kronike je v historickej časti uvedené, že Stará Huta do
roku 1751 bola iba osadou, patriacou pod Divín, pretože stála na majetkoch divínskeho panstva.
Podľa rozprávania miestnych starcov osadu založili robotníci - drevorubači okolo
roku 1670 (napr. Ondrej Záchenský tvrdí, že to boli drevorubači z Divína, Tuhára,
Ružinej a zo západného Slovenska).
Hoci niet presvedčivejších dôkazov, nemožno toto tvrdenie ani vyvrátiť. Historický
vývoj tejto doby práve dosvedčuje, že drevorubači prišli sem ešte skoršie, a to z
prinútenia asi roku 1570, v období, keď pánom Divínskeho a Modrokamenského hradu
bol Ján Balassa, zvolenský a hontiansku župan. V tejto dobe začínajú útočiť Turci
na stredné Slovensko, plieniť, páliť a odvliekať obyvateľstvo do otroctva. Podľa
nariadenia Šimona Forgácha, najvyššieho veliteľa cisárskych vojsk, organizoval aj
župan Balassa obranu proti Turkom a robil záseky v horách južne od Zvolena, aby
Turci nemohli prekvapiť banské mestá. Podľa záznamu dobronivského kronikára
Slávika takýto obranný zásek sa tiahol od Dobrej Nivy cez hory až po Divín.
V tom čase prišli prví drevorubači, aby robili záseky v týchto končinách a asi zo
strachu pred Turkami sa tu usadili. Pri obrane banských miest boli k vojsku
najímaní Slováci zo západného Slovenska.
V roku 1575 dobyli Turci hrady Divín a Modrý Kameň a potom robili lúpeživé výpady
po celých osemnásť rokov. Podľa vykopávok dostali sa Turci aj na uvedené záseky.
Napr. našli sa vykopávky pod pohorím Ostrožky z tureckého tábora (ostrohy, šable a i.).
Podľa niektorých v tábore mali kovať ostrohy a odtiaľ vraj majú meno Ostrožky.
Z obdobia tureckého panstva zachovali sa na Starej Hute mená, ako napr. Ťurkovci.
Podľa výpovede miestnych starcov bránili sa vraj sklári proti Turkom, ktorí sa
tlačili aj do sklárne tým spôsobom, že na sklárske píšťale naberali žeravé sklo,
ktorým vypaľovali potom votrelcom oči a tvár vôbec. Podľa toho by mala existovať
táto skláreň už prv.
Niektorí sa domnievajú, že do sklárne v Starej Hute prišli prisťahovalci zo Sliezska.
Podobné prisťahovanie zo Sliezska sa robilo aj do sklárne v Starej Hute, v
okrese Nová Baňa. Podľa zachovalých priezvísk dá sa však usudzovať, že sa sem
prisťahovali aj z iných krajov, ako napr. z Nemecka (priezviská Fridrich, Fáber,
Záchenský a i.), ďalej z Poľska (napr. názov Veselovský a pod.) a pomocné práce
mohli vykonávať aj Maďari (napr. Sakáč). (pozn.: Sakáč je v maďarčine kuchár).
Po porážke Turkov pri Viedni v roku 1683 zomrel aj pán Divínskeho hradu Ján Balassa
a panstvo po ňom odkúpil v roku 1686 gróf Zichy, ktorého potomci dedične vlastnili
panstvo prakticky až do konfiškovania v roku 1946.
Na mape Zvolenského komitátu (Maxmiliánov "Bergordnung") z roku 1703 Stará Huta
bola zaznačená niekde v Stožku. Pravdepodobne to bolo tak aj preto označené, že
časť občanov Starej Huty bývala pri hranici Stará Huta a Stožok "Pod Perešom" a
niektorí títo obyvatelia vlastnili pozemky aj v Stožku (napr. Krnáčovci). Miestni
starci z osady Sihla v tejto obci si ešte spomínajú, ako ich divínske panstvo
(Zichyovci) presťahovalo na terajšie miesta.
Korabinský v svojom lexikone z roku 1786 píše doslovne o Starej Hute toto: "Hutta,
ein schlow. Dorf im Neogr. Kom. Im Loschonzer Bezirk-Sauerbrunn-Glashütte
(zn. sklárne)". Teda Stará Huta je tu uvedená ako Huta, slovenská dedina v
Novohradskej župe, v Lučenskom okrese - medokýš - zn. sklárne.
Keď bolo v roku 1820 hlásené palatínovi arcivojvodovi Jozefovi o kvalite továrenských
výrobkoch, bolo uvedené hlásenie o dvoch sklárňach v Novohradskej župe, a to o
Bzovskej a Divínskej Hute, že tam vyrábajú štyria tovaryši tabule a štyria pekné
biele duté a rezané sklo a že sa ich výrobky podobajú českému sklu.
V zozname sklární z roku 1840 je uvedená jediná skláreň v Novohradskej župe, a
to: "Divény Huta".
Konečne z roku 1851 máme správu, že Divény Huta má skláreň, kde vyrábajú pekné biele sklo.
Podľa vizitácie z 27. júna 1755 bola založená fara a matrika v Hornom Tisovníku
a ako prvá filiálka je menovaná aj "Hutta" (t. j. Stará Huta). No pri vizitácii
z roku 1873 je už zmenený názov na Divény Huta. Teda je bezpečne zistené, že
Stará Huta sa predtým menovala Divény Huta alebo len Huta a nemôže sa preto
privlastňovať takéto pomenovanie inej obci na divínskom panstve.
V zozname sklární z roku 1856 neni už uvedená.
V obci samej tiež už len veľmi málo pamiatok jesto o tejto sklárni. Starší o
byvatelia obce si však pamätajú ešte miesto, kde ona stála a toto miesto nazývajú
Hutiskom. Ďalej vyššie sú postavené domy, a to miesto menujú "Hutníkovci".
Pri kopaní narazilo sa tiež na sklepenie, aj našli sa úlomky skla a niektoré
fľaše, čo svedčí o tom, že sa tu o. i. vyrábalo aj duté sklo. Miesto, kde bol
cintorín pre sklárov, sa menuje na "Hroboch". Podľa údajov žijúcich svedkov pri
požiari roku 1911 zhoreli vraj posledné zvyšky sklárne.
Niekoľko pekných sklených pohárov z tejto huty sa zachovalo v bývalo miestnom
mlyne na rozhraní obcí Stará Huta a Horný Tisovník, ktorých fotografie sú
pripojené v prílohe tejto publikácie.
(Zdroj: KRNÁČ, Pavel, 1963: ZANIKNUTÉ SKLÁRNE V OKRESE ZVOLEN. Príspevok k dejinám sklárstva. Vyd. Vlastivedné múzeum vo Zvolene. Tlačiarne SNP, Martin, s. 62-65)